Bosna a Hercegovina je jedna z najviac multikultúrnych krajín v Európe, kde vedľa seba žijú Bosniaci (moslimovia), Srbi (pravoslávni) a Chorváti (katolíci), čo sa odráža v kuchyni, architektúre a sviatkoch. Banja Luka je známa ako „mesto zelených alejí“, pretože má neuveriteľné množstvo stromov a parkov – vďaka tomu patrí medzi najzelenšie mestá Balkánu. Na rieke Vrbas, ktorá preteká mestom, sa konajú medzinárodné súťaže v divokej vode.
Vzdialenosť z Viedne: 550 km
Dĺžka letu Viedeň-Banja Luka: 1 hod.
Rozpočet na 2 dni pre 3 osoby: 280€ (hotel 92€, letenky 108€, strava 50€, doprava 30€)
Ubytovanie: Hotel Vidović
Mena: konvertibilná marka BAM (platba väčšinou v hotovosti)
Dobré vedieť: ak chcete byť stále online, kúp si miestnu SIM kartu alebo zaplaťte špeciálny dátový balík, tu nečerpáte dáta ako doma
Tento rok sme chceli vianočné trhy skúsiť trochu netradične. Hľadali sme víkendový let s odletom v sobotu ráno a s príletom v nedeľu večer a za pár eur sme našli len jediný, a to do Bosny a Hercegoviny, do mesta Banja Luka, druhého najväčšieho mesta tejto krajiny. Odlet bol síce v nekresťanský čas, a to o 5:50 z Viedne, ale čo už. Lietadlo sa odlepilo od zeme ešte pred týmto časom, takže v Banja Luka sme pristáli ešte za tmy. K tomuto výletu som našla minimum cestovateľských tipov, akoby tam snáď nikto nebol. Prvé, čo musím napísať, je, že treba sem pas, napriek tomu, že sú v EÚ, občiansky nestačí.
Po absolvovaní colnej kontroly sme vyšli z letiskovej budovy von. Letisko je veľmi malé, nezablúdite tu, ani keby ste chceli. Možnosti prepravy do centra mesta vzdialeného 27 km sú len dve, a to autobus a taxi. Ku každému príletu je pristavený autobus (3 prílety denne), resp. mikrobus, ten sme využili aj my. Autobus je spoločnosti Smiljić, dá sa platiť len v hotovosti u vodiča, a to 10 km (konvertibilná marka) alebo 5€ (vodič bral € v hotovosti). Pred budovou stoja aj taxíky, cesta do centra je za 25€. Všetko len miestne spoločnosti, žiadny Uber, žiadny Flixbus. Cesta autobusom trvala 30 minút, vystúpili sme v centre mesta na ulici Vidovanska. Z toho istého miesta autobus odchádza aj späť na letisko.
Sedem hodín ráno, nikde nikoho, tak sme kráčali prázdnymi ulicami smerom na Gospodska ulica, čo je hlavná obchodná a pešia zóna Banja Luky s obchodmi, kaviarňami a reštauráciami. Ak by ste čakali nejakú promenádu, čo nemá konca kraja, tak sa mýlite, prešli sme ju za pár minút.
Gospodska ulica
Zastavili sme sa urobiť zopár foto pri Chráme Krista Spasiteľa (Saborni Hram Hrista Spasitelja). Tento pravoslávny chrám bol postavený v roku 2004 a je najväčším svojho druhu v Bosne a Hercegovine. Už bol otvorený, tak sme si pozreli aj celkom pekné vnútro, aj keď dosť malé, na to ako vyzeral z vonku.
Chrám Krista Spasiteľa
Oproti bol prezidentský palác, ktorý strážili policajti, a na druhej strane krásna budova radnice Grad Banja Luka.
Budova radnice Grad Banja Luka
Bolo tesne po deviatej hodine a žiadali sa nám raňajky. Nejaké kaviarne vyzerali otvorené, tak sme do jednej zamierili ulicou Karlja Petra I Karadordevića cez park Petara Kočića. Park je pomenovaný po slávnom srbskom spisovateľovi Petarovi Kočićovi, ktorý tu má aj svoju sochu. V kaviarni nás privítala znudená čašníčka bez pozdravu, ale nedali sme sa odradiť. Dali sme si však len kávu a čaj, lebo nič iné nemali. Interiér kaviarne bol pekný štýlový, ale obsluha bez záujmu, bez znalosti cudzieho jazyka, bez poďakovania. Bohužiaľ, to nás čakalo v každej jednej kaviarni, žiadna angličtina, žiadne milé slovo, žiadne ďakujem, žiadny pozdrav. Nevadí, zvykli sme si si. Vykompenzovali to aspoň ceny, za 2 kávy a jeden čaj sme zaplatili 10 km (5€). Prepočet na € bol jednoduchý, vždy polovica hodnoty v miestnej mene. Samozrejme, platiť kartou sa nedalo. Raňajky sme si nakoniec kúpili v supermarkete, kde sa už platiť kartou dalo.
Po raňajkách sme pokračovali k mešite Ferhadija mosque, ktorá bola postavená v roku 1579 na príkaz osmanského veliteľa Ferhat-paši Sokoloviće, ale v roku 1993 bola zničená. V roku 2001 bola zahájená rekonštrukcia, ktorá bola dokončená v roku 2016.
Mešita Ferhadija mosque
Vstupná brána však bola zatvorená, tak sme pokračovali k stredovekej pevnosti Tvrđava Kastel. Miesto je prístupné zadarmo a jedná sa o hradby, popri ktorých sa dá prejsť až k rieke Vrbas, kde si možno posedieť na lavičkách a pozorovať miestnych rybárov.
Nábrežie rieky Vrbas
V strede hradieb je amfiteáter, kde sa v lete konajú kultúrne podujatia. Vedľa amfiteátra je nádherná reštaurácia Kazamat, jedlo sme však neochutnali, keďže sme v tom čase neboli hladní, ale reštaurácia má výborné hodnotenie.
Amfiteáter pri pevnosti Kastel
Z tejto atrakcie sme zamierili priamo do hotela, keďže sme spali tak 2 hodiny. Večer sme sa vybrali preskúmať vianočné trhy v parku Petara Kočića. Vyskúšali sme väčšinu tradičných jedál a nápojov a nesklamali ani chuťou, ani cenou.
Vianočné trhy v parku Petara Kočića
Trhy síce neboli veľké, ale vládla tam príjemná atmosféra bez tlačenice s dostatkom sedenia a živou hudbou.
Nasledujúci deň po raňajkách sme sa rozhodovali, či navštívime národné múzeum Muzej Republike Srpske, ale po prečítaní zopár recenzií sme ho nakoniec pozreli len zvonka.
Muzej Republike Srpske
Prešli sme sa ešte ku kostolu Katedrala svetog Bonaventure, areál bol síce otvorený, ale dnu sme mohli nazrieť len cez okienko. Veža bola takisto zatvorená. Pomaly sme kráčali späť cez Gospodsku ulicu do centra a zastavili sme sa v obchodíku s tureckými a bosniaskymi cukrovinkami ChocoLokum. Kúpili len Dubai čokoládu, ktorá bola o polovicu lacnejšia ako všade inde. Ostatné sme nevyskúšali vzhľadom na nie úplne najlepšie recenzie na googli. Čokoláda však nesklamala. Dalo sa platiť kartou. Na záver sme si išli posedieť do cukrárne Dolce Vita, kde sme vykúšali úžasný dezert Dubai dessert. Ceny ako vždy priaznivé a tu sme minuli aj poslednú hotovosť, aby sme nič neniesli domov. Odtiaľ sme za pár minút už boli na zastávke na letisko. Autobus prišiel asi 1,5 hodiny pred odletom.
Zastávka autobusu na letisko na ulici Vidovanska
Hneď sme išli na bezpečnostnú kontrolu, pred ňou a ešte aj za ňou nám kontrolovali pas. Po kontrole sme sa ocitli v hale, kde nebolo dostatok sedenia pre všetkých, jedna maličká kaviareň, kde sa dá kúpiť voda akurát tak v sklenných fľašiach a jeden miniatúrny obchod s alkoholom. Či sa tam dá platiť kartou neviem, lebo som tam vôbec nemala záujem niečo kupovať. Toaleta tam žiadna nie je, je len pred prvou kontrolou pasu. Brána je len jedna, resp. dve, ale odbavujú naraz k tomu istému letu. Je tam na 30 minút zadarmo wifi, ale dá sa opakovane na ňu prihlásiť. Let našťastie nemeškal, lebo neviem, čo by sme tam bez vody, toalety a jedla robili.
Na záver sa natíska otázka, či sa oplatí tam ísť alebo nie. Najprv zosumarizujem výhody: krátky a lacný let a rovnako aj transfer z letiska do centra, pomerne dosť kaviarní, barov a reštaurácií s chutným jedlom za výborné ceny, minimum turistov, ubytovanie na úrovni priamo v centre za relatívne nízku cenu, centrum možno prejsť pešo. Na druhej strane však málo zaujímavých miest, ktoré by stáli za návštevu, málo prevádzok, kde sa dá platiť kartou – treba vymeniť hotovosť alebo vybrať z bankomatu a potom všetko minúť, nemožnosť čerpať mobilné dáta z bežného domáceho balíka, ako sme zvyknutí v krajinách EÚ. A čo mne najviac vadilo, že ľudia, či už personál v podnikoch, na letisku, obchodoch či hoteli bol nevľúdny, nikto nezdravil, nikto nepoďakoval, jediný, kto vedel anglicky, bola recepčná. Určite sú však v Bosne a Hergovine miesta, ktoré stoja za návštevu a verím, že časom pochopia, že peniaze z turizmu môžu byť zaujímavým zdrojom. Alebo možno aj tento zdroj nechcú…
Tip na výlet: Banj brdo
Je to vyhliadkový kopec, na ktorom vrchole sa nachádza pamätník padlým bojovníkom z druhej svetovej vojny, postavený v socialistickom štýle. Je to monumetálna biela stavba, ku ktorej vedie dlhé kamenné schodisko lemované stromami. Celá cesta má príjemnú atmosféru, hlavne počas jari a leta. Dá sa sem dostať pešo z centra, vláčikom alebo autom. Od Katedrály Krista Spasiteľa je to asi 5 km cez park Mladen Stojanović, odkiaľ v lete premáva aj turistický vláčik.