Roadtrip: Rakúsko – Slovinsko za 7 dní (Alpy aj more)

Itinerár pre roadtrip: Rakúsko – Slovinsko deň po dni

V článku nájdeš presný itinerár, tipy na jednotlivé zastávky aj reálne skúsenosti z cesty, ktoré ti pomôžu naplánovať si podobnú trasu bez zbytočného stresu.

Pondelok: Zastávka v malebnom Hallstatte a presun do Kaprunu

Tradične sme vyrazili s 2,5 hodinovým meškaním. Vedela som však, že našu jedinú dnešnú zastávku, a to dedinku Hallstatt, stíhame. Bola som tam už dva krát s inou posádkou, takže som vedela, čo sa oplatí a čo nie. Po viac ako 4 hodinách jazdy sme sa pokúšali zaparkovať priamo v centre, tentokrát však beznádejne. No nič, aspoň posledné parkovisko úplne mimo Hallstattu, avšak s chodníkom popri ceste, bolo voľné.

Po 22 minútach chôdze sme boli na začiatku tejto malebnej dedinky. Vybehli sme k milému kostolíku Kalvarienbergkirche a pokračovali ďalej do centra. Nie je sa tu kde stratiť, je to maličká dedinka na brehu jazera, stačí ísť za davom ľudí. Je tu množstvo suvenírových obchodíkov, ale aj ľudí a všetci si chcú urobiť ikonické fotky. Stred dediny tvorí námestie Markplatz s kostolom, za návštevu určite stojí miestny cintorín a Kaplnka sv. Michala s kostnicou, kde sú lebky vyzdobené maľbou so symbolmi a údajmi o zosnulom. Celá táto prechádzka aj s cestou naspäť na parkovisko trvala asi 2,5 hodiny.

Hallstatt

Ak si však chcete užiť Hallstatt ako celodenný výlet, treba navštíviť najväčšiu atrakciu, a to soľnú baňu Salzwelten, jednu z najstarších soľných baní na svete. Výlet začína krátkou jazdou lanovkou, ale dá sa ísť aj pešo, trvá to asi hodinu. My sme si kúpili kombinovaný lístok lanovka a vstup do soľnej bane. Po vystúpení z lanovky je len pár krokov k slávnej vyhliadke Skywalk, kúsok odtiaľ vstup do bane. Prehliadka bane trvá 90 minút, avšak na celú návštevu aj s lanovkou, vyhliadkou, prípadne s posedením v kaviarni Rudolfsturm treba počítať aj 3 hodiny.

Teraz k samotnej návšteve bane. Asi moje očakávanie boli príliš vysoké, keďže je to opisované ako úžasná atrakcia, ale ja som bola sklamaná. Čakala som niečo ako jaskyňu, jedná sa však o podzemné chodby, kde vlastne nič nie je. Samozrejme, že sa to snažili oživiť aj svetelnou show pri podzemnom jazere, tobogánom, vláčikom, ktorý vás vyvezie von a množstvom zaujímavých informácií, ale aj tak mi ostalo v pamäti, že za tie peniaze som nič extra nevidela. Ale asi to treba zažiť na vlastnej koži.

Príjemným zakončením návštevy celého Hallstattu je plavba po jazere Hallstätter See. Informácie k plavbe sú tu. Po návšteve Hallstattu sme bez zastávky pokračovali až do hotela. Na recepcii sme dostali kartu Zell am See-Kaprun Summer Card pre každého zvlášť. Táto karta sa nedá kúpiť, ponúkajú ju len vo vybraných ubytovaniach zadarmo. Odporúčam všetkými desiatimi rezervovať si ubytovanie v hoteli, kde ju ponúkajú, na moje prekvapenie všetky top atrakcie a lanovky boli s touto kartou zadarmo, ušetríte nemálo peňazí.

Utorok: divoká roklina Sigmund Thun-Klamm, vodné rezervoáre Hochgebirgsstauseen Wasserfallbode a Mooserboden, park Wild&Erlebnispark Ferleiten

Prvou zastávkou dnešného dňa bola roklina Sigmund Thun-Klamm. Nachádza sa asi 2 km od centra Kaprunu, celkom pekná prechádzka, my sme však išli autom. Zaparkovať sa dá na vyznačených parkoviskách pozdĺž hlavnej cesty smerujúcej na Kitzsteinhorn, parkovanie je zdarma. Z parkovísk je to 5 minút pešo k vstupu do rokliny, kde sú zároveň aj pokladne. Roklina je nádherná, má 750 metrov, je to jednosmerná prechádzka po drevených lávkach a schodoch.

Na konci sa dá pokračovať ďalšími turistickými chodníkmi alebo sa vrátiť po asfaltke späť na parkovisko. Nám celý okruh aj s fotkami trval 40 minút. Roklina nie je otvorená celoročne, informácie o vstupnom a otváracích časoch nájdete tu.

Roklina Sigmund Thun-Klamm

Z rokliny sme pokračovali po ceste smerom na Kitzsteinhorn až po poschodový parkovací dom na vysokohorské vodné rezervoáre Hochgebirgsstauseen Wasserfallbode a Mooserboden v nadmorskej výške 2036 metrov, kde turbíny v priehradách vyrábajú elektrinu a vyzerajú ako nórske fjordy. K vodným nádržiam sa dá dostať prestupovými autobusmi a šikmým panoramatickým otvoreným výťahom Lärchwand.

Priamy prístup k nádržiam autom alebo na bicykli nie je možný. Hore si možno kúpiť aj vstupenku na prehliadku, v cene je aj zážitkový svet elektriny. Nachádza sa tam aj vysokohorská samoobslužná reštaurácia Mooserboden s terasovým sedením. My sme výstavu ani reštauráciu nenavštívili, chceli sme stihnúť ešte ďalšie veci, ale do budúcnosti by som strávila viac času na tomto nádhernom mieste, môžem tvrdiť, že jedno z najkrajších, ktoré som doposiaľ videla.

Rezervoáre Hochgebirgsstauseen Wasserfallbode a Mooserboden – pohľad do údolia

Dá sa odtiaľto pokračovať rôznymi turistickými chodníkmi, napr. nenáročné náučné chodníky elektrický alebo bylinkový, prípadne ľahká túra na vyhliadkový vrchol Höhenburg. Nachádza sa tu špeciálna atrakcia, lezecká cesta na priehradnú stenu MOBO107, ktorá vedie priamo po múre priehrady vysokej 107 metrov.

Rezervoáre Hochgebirgsstauseen Wasserfallbode a Mooserboden – pohľad na ľadovec

Z vodných nádrží sme zamierili späť do Kaprunu na parkovisko údolnej stanice lanovky Maiskogel. Keby sme mali viac času, pokračovali by sme odtiaľ spojovacou lanovkou 3K.K-ONNECTION priamo na Kitzsteinhorn. Nebola to však priorita, keďže sme tu boli v minulosti na lyžovačke, tak sme si len chvíľu poležali na ležadlách, aby sme stihli poslednú lanovku späť do údolia. Lanovka je celá priesvitná a ponúka krásne výhľady na celú oblasť. Otváracie hodiny a ceny sú tu.

Poslednou zastávkou dňa bol park Wild&Erlebnispark Ferleiten. Nachádza tesne pred vstupom na Großglockner Hochalpenstraße. Zvolili sme si kratší 50 minútový okruh, videli zopár zvierat v krásnom horskom prostredí, ale nič špeciálne, zaujímavé možno skôr pre menšie deti. Hneď vedľa parku sa nachádza 3D Black Light Indoor Mini Golf, tak kto má chuť, môže sa tu zabaviť, my sme už neboli, lebo sme sa ponáhľali do hotela na večeru. Viac informácií o parku je tu.

Všetky dnešné vstupy boli so Zell am See-Kaprun kartou úplne zadarmo, ušetrili sme vyše 200€. Ak by som mala zhodnotiť tento deň, stihli sme toho dosť napriek tomu, že sme vyrazili až o pol jedenástej. Ak by sme tu boli dlhšie, určite by som v tento deň absolvovala len prvé dve zastávky a strávila tam viac času. Na Maiskogel a Kitzsteinhorn by som si vyhradila samostatný deň. No ale čo už, keď musím všetko vidieť, lebo ktovie, či sa sem ešte niekedy vrátim.

Streda: Panoramatická vysokohorská cesta Grossglockner Hochalpenstrasse

V tento deň bola na pláne alpská vysokohorská cesta pre autá Grossglockner Hochalpenstrasse. Je to jedna z najkrajších panoramatických ciest sveta a patrí medzi najnavštevovanejšie atrakcie Rakúska. Vedie zo salzbugského mestečka Fusch an der Grossglocknerstrasse do Heiligenblutu am Grossglockner na korutánskej strane priamo cez Národný park Vysoké Taury, má dĺžku 48 km, 36 zákrut po vrch Hochtor vo výške 2504 m a pokrýva 4 vegetačné pásma.

My sme ráno zamierili z Kaprunu do Fuschu, na konci ktorého je mýtnica na zaplatenie poplatku. Je rovnaká ako pri platbách mýta v iných štátoch, teda búdka s mýtnikom a rampou. Dá sa platiť aj kartou. Toto bola jediná platená atrakcia, s kartou Zell am See-Kaprun bola zľava len 10% (cena po zľave 39€). Po zaplatení sme sa už vydali nahor po kľukatej ceste s krásnymi výhľadmi na hory. Míňali sme množstvo cyklistov, nás prebiehali motorkári, pár krát sme zastavili urobiť fotku. Cestou je veľa photo pointov, reštaurácie, nabíjacie stanice, na mýtnici dostanete mapku, dokonca v češtine.

Vyhliadka Grossglockner Hochalpenstrasse

Po 20 km od mýtnice sme mali spotrebu 17l/100 km, aj som si pomyslela, či som nemala radšej natankovať, ale dojazd 400 km sa mi vtedy zdal dostatočný. Ten sa časom prepočítal na 200 km, ale upokojovala som sa tým, že naspäť to bude z kopca. Cestou nie je žiadna čerpacia stanica, treba s tým počítať, len nabíjacie stanice.

Grossglockner Hochalpenstrasse

Úspešne sme dorazili až na vrchol Kaiser-Franz-Josefs-Höhe k najvyššej hore Rakúska Grossglockner s ľadovcom Pasterzen, najväčším doposiaľ existujúcim ľadovcom vo východných Alpách. Od mýtnice až sem nám tachometer nameral 34 km a 1 hodinu jazdy. Zaparkovali sme na konci cesty v parkovacom dome a išli preskúmať okolie. Rozhodli sme sa pre túru priamo k ľadovcu Pasterzen.

Ľadovec Pasterzen

Začína sa hneď oproti východu z parkovacieho domu a klesá strmo dole k ľadovcu udržiavaným turistickým chodníkom. Na časť zostupu a potom aj výstupu sa dá použiť ozubená lanovka Gletcherbahn, ale cena 16,50€ obojsmerne sa mi zdala vysoká za ušetrenie 20-30 minút chôdze. Po zostupe priamo k jazeru trasa ide viac-menej rovinkou až k ľadovcu. Celá túra tam aj späť, aj s fotkami a krátkou prestávkou na občerstvenie nám trvala 3 hodiny a 40 minút, ale išli sme vychádzkovým tempom.

Ľadovec Pasterzen

Na vrchole sa nachádza návštevnícke centrum s množstvom výstav, suvenírový obchod a reštaurácia. Otvorené bolo len do piatej, a keďže sme prišli asi 25 minút pred záverečnou, nasadli sme do auta a vyrazili naspäť do hotela. Cestou sme ešte zastavili pri jazere Fuscherlacke a krátko odbočili k najvyššiemu bodu Edeweiss-Spitze 2571 m odkiaľ je výhľad na viac ako 30 trojtisícoviek. Odtiaľ vedie nádherný hrebeňový chodník, ale to sme už dnes nestíhali.

Odbočka k najvyššiemu bodu Edeweiss-Spitze

Tento výlet odporúčam všetkými desiatim, mýtne stojí za to, v cene sú parkoviská, výstavy, observatórium a nezabudnuteľné výhľady. Info o cenách a otváracích hodinách cesty nájdete tu.

Štvrtok: Výhľad zo Schmittenhöhe a presun do Slovinska

Po raňajkách sme išli do Zell am See a vyviezli sa lanovkou na Schmittenhöhe. Lanovka Schmittenhöhebahn ide priamo na vrchol, kde sa nachádza reštaurácia, kaplnka a je to zároveň východiskový bod pre rôzne turistické trasy. Z vrcholu je krásny výhľad na celé údolie a okolité kopce. Nachádza sa tu aj platená vyhliadková plošina, avšak nevidím dôvod ju navštíviť, keď kdekoľvek sa postavíte, máte úžasné výhľady.

Výhľad zo Schmittenhöhe

Plán bol vyraziť k moru najneskôr o druhej, tak sme sa len 20 minút prešli po Sisi Rundweg so zaujímavými informáciami o Sisi, pozreli si kaplnku a zopár paraglidistov a zišli k lanovke trassXpres, ktorá zíde do rovnakého bodu ako Schmittenhöhebahn. Nasadli do auta, do navigácie sme dali adresu nášho ubytovania v Slovinsku, kúpili ešte slovinskú diaľničnú známku a vyrazili. Cestou sme natrafili na dva platené tunely, jeden St. Michael v Lungau za 13,50€ a druhý Rosenbach za 8,20€. Pár krát sme skúšali tieto platené úseky obísť, ale ani raz sa to neoplatilo, tak to už ani neskúšam.

V Izole nás navigácia viedla úzkymi uličkami, ktoré vyzerali ako pešia zóna, no mali sme čo robiť, aby sme sa odtiaľ vymotali a dokázali vôbec odbočiť z jednej uličky do druhej. Ľudia na nás pozerali, kam sa s tým autom trepeme, tak sme pri najbližšej možnosti vyšli späť na hlavnú cestu. Čakalo nás však nemilé prekvapenie, že ani po hodine krúženia sme nedokázali nájsť parkovacie miesto okrem plateného parkoviska v sume 3€/hod. Prvá hodina bola zadarmo, tak sme auto tam nechali a išli sa pozrieť, kde naše ubytovanie vlastne je.

Bolo v tých úzkych peších uličkách a odporučené parkovanie v blízkosti bolo po celú dobu pobytu beznádejne obsadené. Auto sme z plateného parkoviska zobrali a pristavili na dočasné parkovacie miesto na naloženie a vyloženie batožiny. Potom sme išli hľadať, kde by sme zaparkovali. Napriek tomu, že sme mali bezplatné miestne parkovanie (visačka na parkovanie bola v apartmáne), mala som pocit, že také voľné miesto v Izole neexistuje. Bola to cena za to, že sme chceli bývať priamo pri mori a zároveň v romantických peších uličkách. Asi by som si to nabudúce rozmyslela, hľadanie parkovacieho miesta bolo katastrofálne.

Piatok: Romantický Piran

Ráno sme sa prešli k moru, že nájdeme nejaké pekné miesto na raňajky, ale nič sa nám nepozdávalo. Nakoniec sme blízko nášho apartmánu objavili milú kaviareň Bife pri kralju. Nemali široký výber, len tradične toasty, croissanty a foccaciu, ale na raňajky stačilo a hlavne posedenie bolo veľmi príjemné – farebné stoly a stoličky v úzkej uličke obklopené zeleňou.

Kaviareň Bife pri kralju

Piran som už v minulosti navštívila a keďže sa mi vtedy veľmi páčila, tak sme tam išli ešte raz. Do Pirane je pre bežných turistov zakázaný vjazd autom, ale na začiatku je parkovací dom, kde sme nechali auto aj my (cena za poobedie 15€). Do centra je to kúsok, príjemná prechádzka po brehu mora s možnosťou sa okúpať.

My sme prešli priamo na neobvykle veľké kruhové mramorom vydláždené hlavné námestie Tartinijev trg. Stred námestia zdobí socha Guiseppa Tartiniho, slávneho barokového skladateľa a huslistu. Na námestí sa nachádza červená historická budova Venetian, ktorú dal postaviť benátsky kupec svojej milovanej, dnes sa tam nachádza hotel.

Okrem tejto stavby stojí za pozretie novorenesančná radnica, Kostol svätého Petra a Tartiniho rodný dom. Na námestí sme si dali ľadovú limonádu v kaviarni Kavarna Piran, ale nabudúce by som určite vybrala inú, vysoké ceny za nízku kvalitu.

Námestie Tartinijev trg

Odtiaľ sme pokračovali do kopca na mestské hradby Obzidje Piran, z ktorých je najkrajší výhľad na celý záliv a mesto. Platí sa vstupné 3€ a je otvorené do ôsmej večera. Aktuálne informácie sú tu.

Mestské hradby Obzidje Piran

V ten deň bolo neskutočne horúco, tak sme zišli dolu na pláž Plaža pod Obzidjem. Bolo tam minimum ľudí, krásna čistá a neuveriteľne teplá voda. Pláž je kamenná, avšak sú to tie väčšie kamene a v mori sa dosť šmýkali, ale osvieženie stálo za to. Po hodinke oddychu sme sa vybrali ku Kostolu svätého Juraja. Nahliadli sme dovnútra a opäť sa pokochali nádherným výhľadom. Vedľa kostola stojí zvonica, ktorá je zmenšenou kópiou benátskej veže kostola San Marco.

Pohľad z mestských hradieb Obzidje Piran

Nádhernými úzkymi uličkami sme zišli dole k mysu Madona so sochou morskej panny a stredovekým opevnením. Cez Prešernovo nábrežie sme sa krásnou promenádou lemovanou reštauráciami a kaviarňami vracali späť na parkovisko. Podľa mňa na návštevu Pirane stačí aj pol dňa a určite by som ju plánovala tak, aby som tu bola podvečer a videla západ slnka. V Pirani sa nachádza aj niekoľko múzeí, napr. Námorné múzeum Sergeja Mašera, ktoré je venované dejinám moreplavby a modelom lodí z 18. storočia, múzeum podmorských aktivít, kde je predstavený podmorský svet z pohľadu jaskyniarstva, športu a armády či múzeum mušlí.

Kto rád navštevuje galérie, je tu Mestská galéria. V tom prípade by som si vyhradila na návštevu Pirane celý deň. Zaujímavý tip, podľa mňa však realizovateľný mimo letných mesiacov, sú okružné turistické trasy Kvôli nim by som sa sem ešte niekedy vrátila.

Večer sme posedeli vonku blízku apartmánu vo Wine Bar Manziolli. Veľmi príjemná obsluha, sympatické posedenie vonku pri stoloch alebo aj pri sudoch (slúžili ako stôl) pri stene kostola oproti, štandardné ceny, napr. Aperol 6€.

Sobota: Taliansky Terst a rozprávkový zámok Castello di Miramare

Raňajky sme tento krát odbavili v pekárni Pekarna Klas na Ljubljanskej ulici 6, kde mali široký výber sladkého aj slaného pečiva. Škoda len, že sa tam nedalo posedieť. V tento deň sme mali v pláne navštíviť zámok Castello di Miramare a talianske mesto Terst. Zámok sa nachádza 7 km od Terstu a bol našou dnešnou prvou zastávkou. Zaparkovali sme dole pod zámkom v prístave na neplatenom parkovisku a cez záhrady vyšli až priamo k zámku.

Zámok Castello di Miramare

Zámok dal postaviť rakúsky arcivojvoda a mexický cisár Maximilián Habsbursko-Lotrinský v roku 1856 ako oddychové sídlo, v ktorom býval so svojou manželkou Šarlotou Belgickou. Maximilián bol vášnivý záhradník a pri zakladaní rozsiahlych záhrad sa inšpiroval vo Versailles. Zámok má vlastné mólo, udržiavané záhrady a stojí priamo na skalnom útese pri Jadranskom mori, čo ho robí výnimočným. V pokladni sme si kúpili vstupenky a prešli si niekoľko miestností na dvoch poschodiach.

Zámok Castello di Miramare

Potom sme zašli na mólo urobiť zopár fotiek a cez záhrady sa vrátili k autu. Informácie o vstupnom a otváracích hodinách nájdete tu.

Mólo zámku Castello di Miramare

V centre Terstu sme zaparkovali priamo v garáži Eataly (otvorená len do 21:00). Odtiaľ sme kráčali po brehu mora smerom k mólu Audace, kamennému mólu z 18.storočia. Takmer oproti nemu sa nachádza najväčšie námestie Piazza Unità d’Italia so starou radnicou Palazzo del Municipio, pred ktorou sa nachádza fontána Quattro Continenti, alebo slávne divadlo Giuseppe Verdi zo 18. storočia. 

Cez námestie sme prešli ešte na vedľajšie námestie Piazza della Borsa, ale keďže ničím nejako extra nezaujalo, išli sme v tom neskutočnom teple načerpať sily do kaviarne Coffee Lover’s Club. Objednali sme si ľadové frappé a nesklamalo, podávali ho s kakaovým práškom na vrchu napeneného mlieka.

Osviežení sme vystúpili k hradu Castello di San Giusto, ale obzreli sme si ho len zvonku. Kto má však čas a chuť, môže navštíviť vnútorné priestory. Otváracie hodiny a vstupné nájdete tu. Z hradu sme zbehli k menšiemu rímskemu amfiteátru z 1. storočia Teatro Romano di Trieste. Dá sa pozrieť len z ulice, ale je dobre vidieť, z historického hľadiska má určite význam, ale mám pocit, že nejaká zvláštna pozornosť tomuto miestu nie je venovaná.

Teatro Romano di Trieste

Len pár krokov odtiaľ je Canal Grande di Trieste, kde sa dajú urobiť krásne fotky.

Canal Grande di Trieste

Od kanála sme sa po pobrežnom móle vrátili k autu. Pred odchodom sme ešte nakúpili miestne špeciality v Eataly a ochutnali zopár talianskych dobrôt v reštaurácii priamo v obchode. Kto nepozná Eataly, je to zaujímavý koncept, ktorý spája predaj potravín, pomôcok na varenie, kurzy varenia a rôzne podujatia. V Terste bolo jedno podlažie venované len vínam, na ostatných dvoch podlažiach bola predajňa s reštauráciou a menšia časť bola venovaná knihám a pomôckam na varenie.

Celé nám to trvalo aj s posedením v kaviarni aj s nákupom v Eataly asi 4-5 hodín, ale možno by sa dalo stráviť aj viac, ak pripočítame návštevu hradu a mestských parkov, dlhšiu prechádzku po móle či v posedenie pri dobrom jedle. My sme deň zakončili v Izole v našom známom Bife pri kralju, kde miešané drinky boli za 5€, čo som už dávno nikde nevidela.

Nedeľa: Prírodná pláž Bele Skale a návrat domov

V deň odchodu domov sme sa išli okúpať na blízku pláž Bele Skale, ktorá je súčasťou Strunjanského národného parku a označovaná ako tretia najkrajšia pláž Slovinska (slovinské pobrežie je dlhé len 45 km).

Z útesu nad plážou Bele Skale

Je to prírodná úzka kamienková pláž pod útesom s priezračnou vodou, v čase našej návštevy tam nebolo ani málo, ani veľa ľudí.

Pláž Bele Skale

Zaparkovať sa dá jedine pri hoteli Cliff Belvedere za 3€/hod., platba len v hotovosti. K pláži je to potom pešo ešte 15-20 min. strmo dole po upravenom chodníku, to isté si potom treba vyšliapať späť na parkovisko. Bolo to príjemné miesto s teplou vodou a pozvoľným vstupom do mora. To bola posledná bodka na našom výlete, veľmi dobre padla pred návratom do všedných dní.

Ak by ste po horúcich dňoch na plážach v Pirani a Izole predsa len dostali chuť na príjemné severské schladenie, inšpirujte sa mojím ďalším výletom. Prečítajte si, čo všetko vidieť v Kodani, v meste, kde horúčavy rozhodne nehrozia.